Zemiak alebo Solanum Tuberosum, je štvrtá najvýznamnejšia plodina hneď po ryži, pšenici a kukurici. Inkovia v Peru boli prvý národ, ktorý začal s kultiváciou tejto plodiny už okolo roku 8000 p.n.l.
Keď v roku 1536 španielskí dobyvatelia dobyli Peru a hľadali zlato, objavili tento pokrm a do kroniky zaznamenali, že sa varia podobne ako gaštany ale chutia inakšie. Pred koncom 16 storočia rodiny baskitských námorníkov začali s pestovaním tejto plodiny na severnom pobreží Španielska. Sir Walter Raleigh priniesol túto plodinu do Írska v roku 1589 a začal ju pestovať v blízkosti Corku. Od toho momentu trvalo priližne 4 desaťročia, kým sa začali zemiaky šíriť aj do zvyšku Európy.
Pred tým, než si zemiaky získali vo svete všeobecnú obľubu a uznanie, prešla ešte dlhá cesta. Pôvodne sa ľudia pozerali na zemiaky ako pokrm pre zvieratá a tak vznikla domienka, že zemiaky – škaredé znetvorené hľúzy z pohanských civilizácií sú pre ľudí nevhodnou potravou. Vo Francúzsku sa zase šírili správy o tom, ze zemiaky sú pôvodcom mnohých chorôb ako malomocensto a lepra, čo viedlo k tomu, že ich pestovanie bolo zakázané, pod hrozbou pokuty ba dokonca aj popravy.
Nešťastnú povesť mali zemiaky aj na kráľovskom dvore Alžbety I. Netušiaci kuchári, pripravili novoprivezenú plodinu skutočne netradične a to tak, že samotné hľúzy zemiaka vyhodili a uvarili len stonky a listy. Po tom ako kráľovská rodina z tohto pokrmu ochorela boli zemiaky zakázané na viac ako 100 rokov.
Parmentier, Maria Antoinetta a Ľudovít XVI
O zásadné vylepšenie ich renomé sa vo Francúzsku zaslúžil muž menom Antoine Augustin Parmentier (1737-1813), ktorého meno, je dodnes niečo ako kód pre zemiaky. Parmentier, bol držaný v Pruskej Sedemročnej Vojne ako väzeň a svoje zajatie prežil len na strave pozostávajúcej zo zemiakov. Po jeho návrate z väzenia sa Parmentier tešil výbornému zdraviu a uvedomil si, že je to najmä vďaka strave – teda zemiakom.Po tejto skúsenosti sa pôvodne vyštudovaný lekárnik rozhodol napísať niekoľko štúdií o nutričných kvalitách zemiakov.
V tomto období udrel na severe Francúzska obrovský hladomor, bola dokonca vypísaná akademická súťaž, ktorá by našla spôsob ako znížiť počet obetí hladomoru.Víťazom sa stal Parmentier, ktorý presvedčil kráľa o vysokom nutričnom potenciáli zemiakov natoľko, že kráľ mu vyhradil niekoľko akrov pôdy vo Versailles ,kde Parmentier mohol uskutočňovať pokusy na zemiakoch za múrmi stráženými armádou.
Parmentier bol na vtedajšie pomery hotový marketingový stratég. Na to, aby zemiaky spropagoval aj u obyčajných ľudí a prekonal ich predsudky šikovne využil kráľa Ľudovíta XVI a jeho manželku Máriu Antoinettu.
Ak raz kráľovná urobila niečo”módnym” zvyšok dvora a spoločnosti ju ochotne nasledovalo v jej príklade. K týmto udalostiam sa viaže hneď niekoľko príbehov. Povráva sa, že Parmentier venoval kráľovskému páru počas prechádzky v záhradach vo Versailles niekoľko kvetov zemiaka. Kráľovná si pár z nich založila do vlasov a kráľ do dierky od gombíka. Noblesa a dámy, ktoré ich sprevádzali urobili to isté a incident sa stal predmetom konverzácií po celom Francúzsku a odštartoval obrovský boom tejto plodiny.
V roku 1785 boli zemiaky oficiálne vyhlásené kráľom Ľudovít XIV za zeleninu. Rovnako sa stali aj hlavnou potravinou počas Francúzskej revolúcie, kedy boli jedinou dostatkovou surovinou. Za tieto zásluhy si Parmentier od Napoleona vyslúžil vyznamenanie a čestné miesto v jeho Legion dHonneur.
Veľká Británia a priemyseľná revolúcia
Vo Veľkej Británií sa ich rozmach spája s priemyselnou revolúciou. V čase keď do továrni prichádzali stále nové sily, bolo nutné nájsť lacný a výživný zdroj potravy. O ich popularitu sa postaral aj britský týždenník TImes, ktorý uverejňoval zemiakové recepty na prvej stránke novín.
Slovensko a mních Cyprían
Na našom území sa o nich zmieňoval už slávny mních Cyprián vo svojom diele Pojednání o poľnohospodárstvi na Spiši. Údajne sa na územie Spiša dostali vďaka študentom, ktorí sa vrátili z univerzít v Európe. Jedným z nich bol aj Tomáš Šváby, po ktorom sa vraj zrodilo ľudové pomenovanie pre zemiaky švábka, ktorými ľudia zvyknú označovať zemiaky v tomto regióne.
Omyl, ktorým vznikli hranolky
Hranolky ako ich dnes poznáme vznikli viac menej omylom, ktorý sa stal kráľovskému kuchárovi Collinetovi, počas toho ako sa snažil zohriať večeru pre francúzskeho kráľa Ľúdovíta Filipa. Kuchár Collinet omylom vytvoril hranolky, po tom ako už raz upečené zemiaky ponoril do horúceho oleja. Na jeho prekvapenie zemiaky sa nafúkli ako malé balóniky. Takto pripravené zemiaky boli neskôr servírované aj v Bielom Dome počas prezidentúry Thomasa Jeffersona.
